Sloboda a zodpovednosť v súvislosti so školou? Dva pojmy, ktoré sa navzájom vylučujú. Existuje medzi nimi nejaká súvislosť? Sú potrebné pre život? Sú nevyhnutné? Môžeme si ich osvojiť? Môžeme ich hodnotiť? Dajú sa merať? Slobodu chápem ako dispozíciu svojej jedinečnej osobnosti rozhodovať sa, čo robiť alebo nerobiť, rozhodovať sa vo vzťahu k niekomu alebo niečomu. Sloboda však v sebe zahŕňa veľký výbor – výbor, ktorý prevezme plnú zodpovednosť za moje názory a konkrétne rozhodnutia, ktoré urobila tá istá a stále jedinečná osobnosť. Výbor, ktorý prevezme všetku zodpovednosť a dôsledky v prípade pochybenia alebo zlyhania. Z iného uhla pohľadu vnímam slobodu ako nedostatok donucovania. Schopnosti samostatne a slobodne sa rozhodovať predchádza veľmi dlhý proces, ktorý zahŕňa obrovské množstvo malých krokov. Žijem 17 rokov a uvedomujem si niekoľko z nich.
Ako každý z nás, aj ja som bol od útleho detstva ovplyvňovaný niekým alebo niečím, prostredím, ktoré ma obklopovalo. Nemôžem si dlhšie pamätať nemocnicu ako svoj prvý domov, ale moje prvotné spomienky patria mojej rodine. Práve tu sa začal môj proces formovania ľudsko-spoločenskej bytosti. Táto ľudská bytosť by si mala byť vedomá dôsledkov svojho konania. Práve v prostredí lásky a prijatia by som mal čeliť prvým výzvam. Musel som sa naučiť úcte k rodičom, spolužitiu so súrodencami a hlavne tomu, že nebude všetko tak, ako som si vysníval. Musela som sa prispôsobiť okolnostiam – to bolo často naozaj náročné.
Ďalšie dôležité kroky na mojej ceste k slobode a zodpovednosti viedli do súkromnej materskej školy Lienka v Smoleniciach. Pre pedagógov to bol dosť náročný, ale zároveň veľmi dôležitý cieľ, ako čeliť mojej odvážnej osobnosti, ako ma formovať. Okrem mnohých iných situácií som bola každý deň odkázaná na pomoc učiteľov pri prekonávaní obrovského množstva schodov. Nie každý mi bol schopný alebo ochotný pomôcť. Ochota mojich učiteľov prekonávať so mnou tieto prekážky mi znova a znova ukazovala, že existujú problémy, ktoré sa dajú prekonať. O nejaký čas neskôr si ich prístup stále viac a viac vážim. Napriek tomu, že to pre nich vôbec nebola hračka, ani príjemné. Vtedy som si škôlku hlavne užil, ale dostal som aj niečo, čo vo mne zanechalo hlbokú stopu. Keď sa skončili moje prvé roky, nastúpil som na základnú školu. Čakali ma nové výzvy, noví kamaráti a ešte viac schodov. Spolu s učebnými osnovami som získal mnoho kompetencií. Aj v tom čase som sa mohol slobodne rozhodovať, pretože moje okolie sa vždy pýtalo na môj názor a často ho akceptovalo. Okrem toho mi ponúklo možnosť pozrieť sa ďalej a prinútilo ma osobnostne rásť. Napríklad v druhej triede mi učiteľ poskytol diskrétnu možnosť vysvetliť moje pocity a správanie. Tento malý a nenápadný krok ma naučil pracovať na svojom správaní. Po štyroch rokoch absolvovaných na tejto škole som pokračoval v štúdiu na osemročnom gymnáziu v Trnave. Deň čo deň som musel vstávať skôr, cestovať do školy a vracať sa z nej, kde som bol často sám, pretože rodičia boli v práci.
V detstve som pravidelne menil školskú lavicu za nemocničnú posteľ alebo ambulanciu lekára. Všadeprítomné schody už neboli najväčším problémom. Mnohé nepredvídateľné udalosti mi dali lekciu o dôležitosti rozvahy a trpezlivosti pri komplexnom riešení problémov, ktoré vždy prevyšovali problémy mojich kamarátov. Moja veľmi dôležitá skúsenosť je, že niekedy musím požiadať o pomoc, poskytnúť pomáhajúcemu potrebné inštrukcie a prijať pomoc, aj keď nie optimálnu. Niečo, čo sa nehodnotí, ale čo je pre život nevyhnutné.
Svoj čas som venoval aj svojim záľubám. Milujem cestovanie, fotenie a spoznávanie nových ľudí. Popri tom pozorujem správanie ľudí a jeho dôsledky. Jednou z vecí, ktoré som si všimol, je, že jednoduchšia cesta často nie je tá najlepšia. Snažím sa tomu prispôsobiť svoje konanie. Pred niekoľkými rokmi som sa začal venovať posilňovaniu a športu. Nie je to ľahké a nie vždy sa mi to chce, niekedy to jednoducho túžim nechať tak. V týchto prípadoch sa najčastejšie zamyslím nad svojou primárnou motiváciou a začnem zvažovať rôzne výhody. Uvedomujem si, že to prispieva k budovaniu mojej vôle. Okrem športu a posilňovania mám rád cudzie jazyky. Rozvoj v tejto oblasti mi priniesol viac výhod ako ťažkostí. Mám veľa priateľov v zahraničí, s ktorými môžem komunikovať pomocou technických prostriedkov. Vďaka jazykovým schopnostiam sa s nimi môžem podeliť aj o svoje názory, pocity. Stretnutia s mladými a dospelými ľuďmi s postihnutím ma naučili, že moje schopnosti, dojmy a skúsenosti môžu slúžiť a byť nápomocné iným. Vybral som si dobrovoľnícku činnosť v neziskovom sektore. Snažil som sa aktívne zapojiť do medzinárodného workshopu „ABC sebaobhajovania“. Sotva som si vedel predstaviť, čo všetko ma to bude stáť. Rozhodol som sa venovať obhajobe práv ľudí so zdravotným postihnutím. Tento čin mi umožnil vystúpiť na medzinárodných fórach, ktoré nemôžeme hodnotiť známkou, ale pre mňa znamená veľa. Vďaka škole som mohol plynule prezentovať svoje vedomosti a skúsenosti z oblasti práv ľudí so zdravotným postihnutím v angličtine. Mohol som byť rovnocenným diskutujúcim pre mnohých ľudí z rôznych krajín Európy. Urobil som ďalší krok k téme, ktorú chcem v budúcnosti študovať a venovať sa jej.
Moja rodina ma prijala takého, aký som, a pomohla mi vykročiť na cestu k slobode. Veľmi si cením schopnosť vzdelávať sa. Čas strávený v škole i mimo školy ma veľa naučil a vyskúšal moje schopnosti rozhodovať sa. Najviac mi pomohli ľudia, ktorí mali slobodnú myseľ. Som presvedčený, že slobodnému a zodpovednému rozhodovaniu sa učíme celý život.